Psychologický realizmus na javisku: Ako sa hrá Stanislavskij?

napísala: Pauli Pospíšková

Každému sa raz za čas nechce byť samým sebou. Stanislavskij tento pocit priviedol do dokonalosti a vybudoval jednu z najznámejších a najrozšírenejších techník herectva. Kto to bol a na akých princípoch funguje jeho technika, vám skúsim vysvetliť v nasledujúcom článku.

Kto bol Stanislavskij?

Konstantin Sergejevič Stanislavskij
Konstantin Sergejevič Stanislavskij

Tento významný umelec a pedagóg pôsobil na prelome 19. a 20. storočia. Už od detstva inklinoval k divadlu a na jeho veľké šťastie mal bohatého otca. Ten svojím deťom doprial súkromné divadlo, kde malý Konstantin Sergejevič zbieral prvé skúsenosti so scénickým umením. Ked dokončil štúdium na gymnáziu, začal pracovať v rodinnej firme.

Popri práci na umenie nezanevrel. Stýkal sa so známymi umelcami a hral v ochotníckom divadle.  Neskôr založil legendárne Moskovské umelecké divadlo (MCHAT). V tej dobe v divadle dominovali inscenácie Čechova, ktorým Stanislavskij dal nový rozmer. Naučil hercov hrať aj vo chvíľach kedy zdanlivo  nič nerobia. Po nástupe sovietskeho režimu mal podstatne horšie podmienky na existenciu. Predstavenia sa však hrali aj nadalej, dokonca sa uskutočnili zájazdy do USA, či Prahy.

Základy novej hereckej techniky

Počas svojho mnohoročného pôsobenia v divadelnom svete, nedokázal pochopiť prečo sa na javisku robia veci len akože a nie naozaj. Vybudoval systém, vdaka ktorému je herec na javisku úprimný aj ked v podstate klame. Nazval ho psychologickým realizmom. Je veľmi komplexný a premyslený. Považuje sa za základ, ktorý musí poznať každý správny herec.

V podstate ide o prípravu herca pred tým než vyjde na javisko. Na javisku už nič nesmie predstierať. Musí iba žiť a cítiť. Každý pohyb musí byť opodstatnený, nesmie byť len tak. 

Z herca sa v okamihu stane postava, ktorú stvárňuje…

Tomu však predchádza dlhodobé skúmanie vnútorného sveta. Umelec vyznávajúci Stanislavského metódu je psychológ fiktívnej osoby. Dôkladne ju pozná. Vie, ako sa cíti, čo si o kom myslí, odkiaľ pochádza. Má jasné vzťahy s ostatnými postavami. A hlavne pozná jej motiváciu, jej cieľ – to prečo sa v hre nachádza. Totho cieľa sa drží zubami-nechtami, má ho v hlave po celý čas a každým pohybom sa k nemu približuje.

Ked má ujasnené kto je, odkiaľ pochádza a kam smeruje hľadá svoju rolu v sebe aj v ľudoch okolo seba. Pozoruje tých, čo sa na ňu podobajú. Ak hrá napríklad starca, sleduje ako taký starec chodí, ako sa hýbe, akým spôsobom vstáva z lavičky v parku, ako počíta drobné pri pokladni. Ak hrá študenta vysokej školy, sleduje ako sa taký študent mračí do kníh, ktoré sú pravdepodobne staršie než on sám, ako pije pivo, ako uteká na 39-ku, ako sa baví so spolužiakmi o teste.

Samozrejme fáza pozorovania musí byť v súlade so zákonom. Akonáhle herec vie ako starec, študent alebo hocikto iný vyzerá, začína premýšľať či sám niekedy neprežil udalosť, v ktorej sa cítil podobne ako jeho postava, kedy zažil najväčšie sklamanie, kedy sa najviac tešil, kedy bol tak zúfalý, až zabudol, že na daľší deň vyjde slnko. Postupne analyzuje svoje spomienky a rany na duši, aby dokázal vyvolať autentickú emočnú reakciu. Tiež sa skúsi dostať do prostredia, v ktorom jeho postava žije.

Určite ste už počuli že nejaký slávny herec, strávil niekoľko mesiacov v bizarných podmienkach, aby lepšie uchopil svoju rolu – tak presne to sú Stanislavského metódy. Na doskách divadla musí postava ožiť, musí cítiť , dýchať a byť skutočná.

Verím, že na javisku vždy vidíme pravdu. Ak nie, tak to nie je divadlo.  

Polly Pospíšková