Erasmus v Rusku?

napísala: Veronika Goldiňáková

Ako sme sľubovali ešte pred Vianocami, pripravili sme si pre vás pokračovanie blogu o študijných pobytoch. Tentokrát bude reč o Erasme. Kedysi sa cez tento program do Ruska nedalo dostať, dnes je to inak, dokonca si môžete vybrať destináciu. Aby sme vám čo najlepšie priblížili tento skvelý zážitok, zvolili sme formu rozhovoru s dvoma našimi študentmi, ktorí Erasmus už absolvovali tesne pre koronou.

Prvou je Miriam Strížová, ktorá študovala v Petrohrade a druhý Oňo Hubinský, ktorý zasa na semester okúsil chuť Sibíri na univerzite v Tomsku. Pozrite sa teda spolu s nami, ako ich pobyty prebiehali:

Rusalka: Kde ste počas svojej mobility študovali?

Miriam: Svoj prvý Erasmus v Rusku som absolvovala v Petrohrade, ktorý sa na pol roka stal mojim domovom.

Ondrej: Mojou prijímacou univerzitou na Erasme v roku 2019 bola Štátna univerzita v Tomsku, čo je mesto v juhozápadnej Sibíri, veľké asi ako Bratislava.

R: Prečo práve tam?

M: Pri otázke prečo práve tam, som nevedela nikdy jasne odpovedať, ale cítila som sa tam jednoducho ako doma. Myslím, že Petrohrad a ani Moskva nie sú to pravé Rusko – to podľa mňa začína mimo týchto veľkých metropol, za pohorím Ural, preto dúfam, že sa mi ďalší rok podarí ísť Transsibírskou magistrálou až do Vladivostoku. Vždy som vedela, že je Rusko veľmi rozmanitá krajina, no plne som si to uvedomila a cítila až keď som tam žila, so všetkými tými ľuďmi od ktorých som si vypočula najrôznejšie životné príbehy a miestami som bola viac ako rada, že žijem tam kde žijem, a s možnosťami aké mám, pretože vždy to môže byť ešte horšie.

O: Mobilita v Tomsku bola pre mňa v prvom rade obrovskou výzvou. Už len samotné prípravy si vyžadovali veľa práce. Potreboval som vyplniť všetky možné druhy prihlášok, kvôli čomu som musel pomaly každý druhý deň písať maily do Tomsku. Zástupkyňa dekana na prijímacej fakulte nevedela po anglicky, takže Lingea a google prekladač sa stali mojimi vernými priateľmi. Približne mesiac pred samotnou mobilitou mi pípli na účte peniaze z grantu a až vtedy som si začal uvedomovať, že sa to skutočne deje, skutočne idem na polroka niekam preč.

R: Čo všetko ste museli pred odchodom alebo po príchode vybaviť?

O: Rozhodol som sa, že si všetko vybavím sám a nebudem od nikoho žiadať, aby mi pomohol. Tejto zásady som sa držal počas celého môjho pobytu a zažil som vďaka tomu aj pár zaujímavých situácií. Keďže som bol ale naozaj veľmi tvrdohlavý, rázne som odmietol aj bratovu pomoc, že ma zavezie z domu zo Zvolena na letisko do Viedne. Šiel som sám, autobusom. A bolo to pre mňa veľké dobrodružstvo. Nie som cestovateľský typ, takže najďalej som šiel dovtedy sám maximálne tak do Bratislavy. A len aby ste mali predstavu, z Moskvy do Tomsku je to dvakrát ďalej ako z Bratislavy do Moskvy. Takže pre mňa to bol ako opačný koniec sveta.

M: Pred samotnou mobilitou som musela vypísať a vybaviť veľmi veľa tlačív na ktoré som mala málo času (prihláška, motivačný list, lekárske správy, úradne preklady dokumentov, vytvorenie študijného plánu a skonzultovanie jednotlivých predmetov s každým vyučujúcim zvlášť), čo ma stálo kopu nervov, pretože som mala pocit, že takmer nič nestíham a že sa všetko deje na poslednú chvíľu. Musím ale povedať, že ten zhon za tú skúsenosť stál a aj komunikácia s koordinátorkou na UK, či na prijímajúcej univerzite v Petrohrade bola veľmi rýchla a vedeli mi so všetkým pomôcť.

R: Ako spomínate na cestu?

M: Do Petrohradu som letela z Prahy, o ktorej som sa dozvedela, že ju Rusi veľmi milujú a podarilo sa mi zistiť aj prečo to tak je. Na letisku prebehlo všetko úplne v poriadku, ale to, že sa to všetko už reálne deje a že sa môj sen uskutočňuje som si naplno uvedomila až vo vzduchu niekde nad Poľskom. Let pol príjemný a rýchly. Na letisku som nemala žiadne komplikácie a v hale na Pulkovom ma čakala už moja study buddy, dobrovoľníčka Erasmu, ktorá ma mala na starosti – pomáhala mi vybaviť základné veci a trochu sa oboznámiť s fungovaním mesta. Po ceste na internát poprosila taxikára, aby šiel dlhšou cestou cez centrum a ukázala mi jeho hlavné dominanty. S nemým úžasom som ju počúvala a sledovala mihajúcu sa scenériu za oknom auta. Kým v minulosti bol pre mňa pastvou pre oči Louvre, Petrohrad ma dostal omnoho viac. Pre cudzinca je to, akoby žil v múzeu.

Život na internáte som nemala s čím porovnať, pretože som ho zažila práve prvýkrát v Petrohrade a konečne som pochopila aký je ten internátový život o ktorom som na instagrame videla len rôzne memy a o ktorom mi hovorili kamaráti.

O: Hneď na letisku som zažil svoju prvú krízovú situáciu. Nevedel som prejsť cez turniket. Opýtal som sa teda esbéeskara, samozrejme, po anglicky. Keď uvidel na mojej letenke cieľ Moskva, spustil na mňa po rusky. A keďže som bol vo veľkom strese, neuvedomil som si to a pokračoval som po anglicky. Takto sme si vymenili zopár fráz, on po rusky, ja po anglicky. No ale cez turniket som sa dostal. Zvyšok cesty už šiel ako po masle, až kým sme nepristáli v Tomsku. Začala sa reťaz ťažkostí, s ktorými musí rátať asi každý.

Darmo som na letisku pri páse čakal na svoj kufor. V Moskve ho nestihli preložiť z jedného lietadla do druhého. Musel som preto svojou lámanou ruštinou vysvetliť na letisku čo sa stalo a musel som vyplniť tlačivo s podrobným opisom kufra, samozrejme po rusky. Naľahko, len s malým batohom, som si stopol taxík, ktorý ma mal odviezť na internát. Už po ceste mi bolo jasné, že som v úplne inej krajine, na akú som bol zvyknutý. Zúrila pravá sibírska zima, na ceste bola desaťcentimetrová vrstva snehu, ale taxikár si aj tak slobodne uháňal po ceste. V polovici cesty vytiahol mobil a začal niekomu písať. Do toho mu zazvonil ďalší mobil a druhou rukou ho zodvihol. Takto jednou rukou písal, druhou rukou telefonoval a šoféroval len lakťom. Jeho prvá otázka v rámci small-talku bola, samozrejme, odkiaľ som. Ďalšia otázka už bola, či viem nadávať po rusky. A tak som po ceste dostal rýchlokurz nadávania, čo sa mi neskôr veľmi hodilo. Toto bola moja prvá skúsenosť s ruskými taxikármi, ktorých som si časom veľmi obľúbil. Hneď po príchode na internát som sa dozvedel veľmi nepríjemnú správu, zabudli na mňa. Nemali teda pre mňa izbu. Ďalšia nepríjemnosť. Ale izba sa nakoniec predsa len našla.

Komplikácie ma ďalej sprevádzali aj celým prvým týždňom. Cudzincom pomáhali miestni dobrovoľníci pri vybavovaní papierov v banke, na univerzite alebo aj pri bežných veciach, ako bola napríklad kúpa SIM karty. Ja som ale chcel všetko sám a dobrovoľníka som odmietol. Keď sa teraz na to pozriem spätne, nemohol som urobiť lepšie. Sám som sa hodil do vody a musel som sa naučiť plávať. Postupom času už s mojimi kamarátmi, cudzincami, nechodili miestni dobrovoľníci, ale ja, práve vďaka tomu, že som sa prekonal na úplnom začiatku.

R: A čo štúdium?

M: Čo sa týka štúdia ešte pred dištančnou výučbou, prebiehalo na dvoch miestach. V jazykovom inštitúte, kde som mala vstupný test, podľa ktorého nás rozdelili do rôznych úrovňových skupín a potom priamo na univerzite, kde som sa na hodinách učila len s Rusmi. Tempo hodín bolo občas vražedné a zadaní na hodiny bolo viac ako som bola zvyknutá, ale postupne som si na takéto fungovanie zvykla. Toľko esejí a rôznych prác som na UK nenapísala ani za posledné dva roky. Iste, pre veľa študentov nie je Erasmus najmä o učení sa, ale ja som chcela vyťažiť čo najviac a musím  povedať, že mi hodiny tam dali veľmi veľa vedomostí a nových poznatkov v odbore, ktorý študujem a tiež som si ujasnila smer, ktorým sa chcem ďalej vo svojom štúdiu uberať. Tiež sa mi páčilo, že k nám nepristupovali len ako k študentom, ale ako ku svojim budúcim kolegom. Profesori mali vždy dobrú náladu, akoby ich netrápili žiadne problémy a boli ochotní vždy pomôcť.

O: My, cudzinci, sme mali vlastný učebný plán. Celá naša skupina bola zložená len z cudzincov, ktorí prišli na jeden semester. Konkrétne sme tam boli Taliani, Angličania a ja, Slovák. Predmety boli zamerané najmä na ruský jazyk, ale aj na poznávanie miestnej kultúry, ruskej literatúry alebo ruskej kinematografie. Bola tu aj možnosť chodiť na niektoré predmety s Rusmi. Využil som príležitosť, ale poviem vám, učiť sa jazykovedné predmety s miestnymi je poriadny zaberák.

Najväčším rozdielom medzi štúdiom tam a tu bol prístup vyučujúcich. Po prvé, nedali najavo, ak mali náhodou zlú náladu. Akoby ráno všetko nechali doma a takí, neutrálne naladení, išli do práce. Po druhé, oni tam boli pre študentov, nie naopak. Našťastie, aj na Slovensku sa s týmto problémom stretávam stále menej, ale tam to bolo presne takto, ako hovorím. Vždy boli ochotní nám s čímkoľvek pomôcť. Ak sme náhodou niečomu nerozumeli, zastavili sa a vysvetľovali až kým si neboli istí, že sme to naozaj pochopili. Po tretie, a toto bolo pre mňa najväčšie prekvapenie, správali sa k nám ako k rovným a to isté vyžadovali aj oni od nás. Ani sa nás nepýtali, hneď od prvej hodiny nám všetkým tykali. Dokonca niektorí chceli, aby sme tykali aj my im. Najväčší šok som mal z toho, ako za mnou počas osláv výročia konca vojny prišla zástupkyňa dekana fakulty, strčila mi do ruky poldecák vodky a trvala na tom, aby som si s ňou vypil. A to sa stalo priamo v areály školy, kde sami učitelia rozdávali študentom vodku.

R: Aké najzaujímavejšie zážitky máte z Erasmu?

O: Nebudeme si klamať, štúdium určite nebola tá najzaujímavejšia časť. Tou bol študentský život po večeroch a cez víkendy. Kúsok od internátu bol bar, kde sme sa pravidelne stretávali, cudzinci aj Rusi. Miestni boli nadšení, keď zistili, že sa s nimi vieme rozprávať po rusky, a tak sme si medzi nimi rýchlo našli priateľov. Raz som dostal nápad, že im predstavím niektoré aspekty slovenskej kultúry. Netrvalo dlho a všetci vedeli základné slová po slovensky, medzi nimi samozrejme aj nadávky. Niektorých z nich som nakŕmil lokšami a chlebom s masťou a cibuľou. Kamaráti z Anglicka si dokonca po večeroch púšťali slovenskú hymnu, lebo sa im veľmi páčila. Za môj najväčší úspech ale považujem, že som ich naučil, ako správne štrngať krígľom piva – vrch, spodok, o stôl. Párkrát sa mi stalo, že za mnou prišiel nejaký náhodný Rus, ktorého som videl prvýkrát v živote, a bez slova si so mnou štrngol práve takto. Tam, v bare, ma nepoznali ako Ondreja, tam som bol jednoducho „Slovák“.

M: Z Petrohradu som si odniesla veľmi veľa zážitkov a spomienok. Ak by som ich mala napísať všetky, nebol by z toho krátky text ale asi dlhšia poviedka. Tak len to najzakladanejšie.

Počas zimných mesiacov som ďakovala Petrovi I., že z tohto mesta neurobil úplné Benátky, pretože doprava po kanáloch by bola v zime komplikovaná a bola som rada za široké ulice.

V Petrohrade som sa nikdy nenudila. Za ten krátky čas, ktorý sme všetci študenti mali predtým ako sme zostali žiť len na internátoch, som stihla navštíviť rôzne galérie, podujatia, divadelné predstavenia, nezabudnuteľné večery s kamarátmi a zaujímavé stretnutia s ľuďmi, s ktorými teraz riešim rôzne projekty a mnoho iného.

Vedela si, že Ermitáž má aj svojich chlpatých strážcov? Nie sú to psy ale mačky, ktoré ochraňujú rôzne artefakty a diela pred hlodavcami.

Peterhof a jeho fontány, som žiaľ videla len spoza plotu na ktorý som sa vyškriabala a nazrela aspoň trochu do jeho záhrad. To je vlastne jeden z dôvodov, prečo navštíviť Petrohrad znovu.

Svoje ruské kamarátky som naučila robiť bryndzové halušky a Rusom sme ukázali aj to, ako oslavujeme Veľkú noc my. O ďalší týždeň nám ukázali zase oni svoju pravoslávnu Paschu so všetkým čo k nej patrí.

Mala som možnosť zúčastniť sa oslavy nového budhistického roku, čo bolo pre mňa zaujímavým zážitkom. Nie každý deň máte možnosť nahliadnuť tak  zblízka k inému náboženstvu a dozvedieť sa o ňom viac než len z kníh alebo z prednášok.

Takmer mesiac a pol som čakala na predĺženie svojich víz a nemala pas, pretože počas covid situácie sa to na migračnom vlieklo veľmi dlho. Bez svojho pasu som nemohla ísť mimo Leningradskej oblasti, nemohla som vybaviť veci pri ktorých sa potrebujem preukázať nejakým osobným dokladom a dokonca som si nemohla kúpiť ani svoje obľúbené gruzínske víno, pretože im moja Spravka, ktorú mi dali namiesto pasu nestačila. Všimla som si, že Rusi milujú rôzne bumážky, ktoré majú hádam na všetko a bez ktorých sa nezaobídu, no v konečnom dôsledku, by sa dalo dať všetko na jeden papier.

R: Miriam, a čo Biele noci?

M: Biele noci?  Nádherné obdobie v Petrohrade, ktoré akoby umocňovalo v noci jeho autentickosť. No, po týždni alebo dvoch sa ti postupne zlieva deň s nocou a ak nesleduješ hodinky, len ťažko zistíš, že je už pol štvrtej ráno a ty by si mal ísť spať.

Na nesprávnej strane Petrohradu som počas otvárania mostov našťastie uviazla len raz, ale vôbec som sa nenudila. K brehu Nevy sa nahrnulo veľmi veľa ľudí a sledovali ako sa postupne otvárajú mosty nad Nevou a na Dvorcovej ploščadi boli zaujímavé vystúpenia rôznych umelcov.

R: Miriam, ty si bola v Rusku v letnom semestri, čiže si tam zažila začiatok pandémie. Ako si ju vtedy vnímala?

M: Veľa Rusov nebralo situáciu s covidom príliš vážne, predsa majú vodku, saunu, pevnú imunitu a prežili divoké 90. roky, počas ktorých žili v neistote a viac ako skromne.

Z mobility som neodlietala, tak ako väčšina kamarátov, ale spolu s kamarátkou z Čiech a Bulharska sme išli do Ivangorodu a odtiaľ s ťažkými kuframi a kopou tašiek peši cez hraničný priechod do Narvy, kde nás už čakali moji kamaráti s ktorými sme si naplánovali dobrodružný trip. Vieš si to predstaviť? Ťahať za sebou dva 40kg kufre a vliecť kopu tašiek, mi prišlo na tom krátkom úseku ako večnosť. Domov sme išli cez Pobaltské krajiny a Poľsko a pozrela som si všetky tie miesta o ktorých som sa učila na Východnej Európe s docentom Matejkom. Musím povedať, že bol veľmi dobrý pocit vedieť históriu a názvy všetkých miest a zahviezdiť pred kamarátmi. Zrazu moje vedomosti nadobudli úplne iný rozmer. Dokonca som sa okúpala aj v jazere Peipus ktoré bolo vo viacerých bitkách kľúčovým a tvorili sa pri ňom dejiny.

R: Stál podľa vás Erasmus za to?

M: Rusko je pompézne a ohurujúce. Ak máš pocit, že ťa už nemá čím prekvapiť, nájde sa niečo čo ťa znova uchváti. Ak sa pýtaš, či stál Erasmus za to, jednoznačne áno a každý by naň mal ísť! Erasmus ponúka množstvo poznatkov a výhod. Je o pobyte v inej krajine, o cestovaní, učení sa, spoznávaní inej krajiny a jej kultúry. Spoznáš svoje limity a nakoľko vieš vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Pre mňa osobne bol Erasmus skvelou príležitosťou ako si zlepšiť ruštinu, spoznať kultúru, ľudí a nových priateľov, žiť v novej krajine a fungovať tam. Pretože to nie je ako dovolenka na ktorej si týždeň alebo dva. Ale je to pol roka a ty sa musíš prispôsobiť životu tam a riešiť všetky veci, ktoré by si bežne robil a riešil aj doma. Ak by som mala opäť možnosť, určite by som sa mobility zúčastnila. Iná krajina, iné mesto, iní ľudia, iné zážitky a spomienky.

O: Či stál Erasmus za to? Rozhodne áno. Šiel by som ešte raz? Áno. Odporučil by som Erasmus aj ďalším študentom? Každému jednému.

Erasmus je príležitosť, aká sa už nikdy nezopakuje. Erasmus nie je o učení, ale aj o polročnom pobyte v inej krajine a o spoznávaní inej kultúry. Na Erasme netreba riešiť peniaze, netreba riešiť účty, netreba riešiť nič. Je to obdobie, kedy je človek skutočne slobodný. Na Erasme človek spozná najmä samého seba. V mojom prípade som bol v prvý mesiac tým Ondrejom, ktorý odišiel zo Slovenska. Časom sa ale isté moje črty začali strácať a iné sa zase začali vynárať odniekiaľ z hĺbky. Erasmus mi dal iný pohľad na svet, ale hlavne iný pohľad na seba samého. A práve preto nikdy neoľutujem svoje rozhodnutie zbaliť si kufre a odletieť na polroka niekam na Sibír.

Určite to stálo za to.

Veronika Goldiňáková